Choď na obsah Choď na menu
 


Vrždiaci sneh, zamknuté dvere, sviečka na stole

24. 12. 2013

005.jpgSpomínam si na Vianoce svojho detstva. Bolo krátko pred polnočnou  a my sme sa pobrali do kostola. Pod nohami nám vržďal sneh, mohlo byť aj desať pod nulou. Mne sa však akosi nechcelo sedieť v kostolnej lavici, a tak som povedal mamke, že idem už domov. Ona ma pustila a dala mi na cestu aj kľúč od domu. Mohol som mať štyri roky. Keď som prišiel domov, zrazu som nevedel, ako mám kľúčom otočiť. Nie a nie otvoriť dvere! Našťastie bol doma sused, ktorého som poprosil, aby mi pomohol s mojou malou kľúčovou nehodou. Nakoniec sa všetko podarilo a ja som mohol vojsť do domu. Rád si spomínam na štedrú večeru, keď sme sa všetci zišli pri stole a náš dedko sa modlil z takej starodávnej knižky Nábožné výlevy. Bola už celá ošúchaná a mne sa ju podarilo zachovať až podnes. Počas večere sme mali aj niekoľko tradícií. My, deti sme fúkali do sviečky na stole, aby sa nahýnala na niekoho iného, len nie na nás. Totiž na koho sa sviečka počas večere nahýnala, ten si o rok už nemal zasadnúť k stolu. Neviem, či šlo o nejakú poveru, ale my, deti sme tomu slepo verili. V spomienkach sa rád vraciam aj k slávnostnému Glória počas polnočnej, čo mi rezonuje až podnes. Vždy cítim počas tohto Glória chvenie i radosť zároveň. A ešte jedna darčeková spomienka. Raz som si našiel pod stromčekom malý autobus. Radosti nebolo konca kraja. Prechádzal som s týmto autobusom všetky izby domu a v každej z nich som mal ako "šofér" svoju "zastávku."                                                                       / vk /