Fašiangové čítačky / z diela Jozefa Ľudovíta Holubyho /
O slovenskom speve vtákov / kedy prepelice naozaj opustia obilné pole?, alebo ako sa lenivosť predsa len porúčala /
Prepelica na jar „volá“: „Poďte pleť! poďte pleť!“ V lete, keď obilie dozrieva: „Poďte žať! poďte žať!“ Raz v lete prišiel sedliak v nedeľu popoludní i so synom k žitu a riekol: „Synku, žito je zrelé, choď k susedovi, aby nám ho zajtra zožal.“ V žite ale bola aj prepelica s kuriatkami. Tieto sa sedliakovej reči naľakali a riekli: „Mamka, utečme! Sedliak dá žito zožať, — aby nás tu nenašli a nepobili!“ Prepelica riekla mladým: „Nebojte sa, ešte nás nevyženú.“ Na druhý deň pred večerom prišiel sedliak zas k žitu, a vidiac ho nezožaté, riekol synovi: „Synku, choď k strýcovi, aby nám to žito zajtra zožal.“ Mladé prepelice hneď chceli zo žita utekať, ale stará im riekla: „Neutekajte, ešte máme dosť času.“ Na tretí deň zas prišiel sedliak i so synom, a že bolo žito ešte hore koncom, riekol: „Synku, ráno sa dáme do žita, lebo by nám prezrelo a vypršalo.“ Až teraz riekla prepelica; „Deti, už sa musíme ohliadnuť o iné miesto, lebo keď sa sedliak strojí sám do žatvy, aj príde.“ A tak sa ukryli prepelice na inom mieste, do zeleného ovsa.
Z drobností Bošáckej doliny / aby sme boli obozretní, ostražití a pozorní, aby sme sa nedali zviesť pokušeniami Zlého /
Neustály zápas dobra a zla, svetla a tmy, pravdy a klamstiev – takto vyzerá život človeka. Zlý naozaj nikdy nespí a čaká na svoju príležitosť, aby zviazal človeka do svojej moci, ukazujúc mu domnelé výhody a prospech. Aj počas fašiangov sme vystavovaní jeho vplyvom, preto nasledujúca povesť zo začiatku úsmevná, no neskôr aj tragická, nech je viac na poučenie.
Do nedávna býval v kopaniciach veľmi robotný, statočný gazda, ktorý si svoje roličky s veľkou starostlivosťou opatroval, pri cestách, chodníkoch mnoho ovocného stromu nasadil, a že mal potreby skromné, sporil, babku k babke a zlatku k zlatke prikladal, majetok nadobúdal, stal sa zámožným. O tomto vymysleli kopaničiari túto povesť: Raz kosili tomu gazdovi najatí kosci lúky, a jeden z nich riekol, že pod tamtou hruškou videl peniaze sa „presúšať“, a vyzýval ostatných, aby cez poludnie tie peniaze spod hrušky vykopali. Gazda, ktorý s nimi spolu kosil, počul to tiež, a so smiechom riekol: „Eh, čo vás tam po takých pletkách a výmysloch, len vy radšej koste!“ Keď sa zmrklo, kosci porozchádzali sa domov, gazda však vybral sa pod hrušku, kopal a dokopal sa pokladu. Ale v tom zjavil sa „ten zlý“ (čert) a riekol: Čo mi dáš, keď ti dovolím poklad vziať? Ženu! odpovedal gazda. Čert sa uspokojil a zmizol. Gazda vyzdvihol poklad a zbohatol, ale jeho žena upadla do ťažkej choroby, vyschla na triesku, a hoci presťahovali sa do dediny, nezadlho umrela. Na svojom predošlom kopanickom dome gazda nechal bývať ženatého syna. Keď gazdova žena v dedine umrela, „pošinula sa na rozume“ synova žena v kopaniciach; lebo keď gazda „tomu zlému“ za poklad sľúbil ženu, vždy musí jedna žena z jeho rodiny v moci „toho zlého“ ostávať. — Čerti sa aj po kopaniciach zjavujú, na smolu sa rozlievajú. Čert aj v kopaniciach slúži tomu, kto sa mu vlastnou krvou podpíše, ale naposledy svojho pána predsa uchytí, keď sa mu krížom nebráni. Čert ani v kopaniciach nespí, a vtedy sa vždy aj anjel obzerá. Sú to mystéria, o ustavičnom zápase dobra i zla, života a smrti, svetla a tmy, pravdy a lži, pobádajúce k neprestajnej ostražitosti a pozornosti, aby sa človek zlému podviesť a premôcť nedal.
/ upravil kp /