Z vianočných obrázkov
Vonku od rána husto sneží. Odhŕňacie vozidlá sa nezastavia ani v dnešný sviatočný deň. Ulica, na ktorej býva Vierka s bračekom Martinkom a rodičmi, je čerstvo odhrnutá. Nový sneh si však nedá povedať a znova cestu zasypáva. Vierka sleduje celú kalamitnú situáciu spoza svojho okna v detskej izbe. Teší sa, že výjde s bračekom von a budú šantiť v snehu.
Mama pripravuje typické vianočné jedlá. Nesmie chýbať kapor, šalát, hrachová polievka a opekance s makom. Vierka zbožňuje všetko makové. Braček Martinko má najradšej oblátky s medom, ktoré rok čo rok hneď po spoločnej modlitbe otvárajú vianočné stolovanie. Otec si najradšej pochutnáva na hrachovej, po ktorej sa v dome rozpúta vianočná kanonáda bez vojnového úmyslu. Mama má všetky jedlá rovnako rada.
Ruku k dielu pridáva aj otec. Do jeho rúk je aj tento rok zverený kapor a jeho posledné minúty života. Pred chvíľou víťazoslávne vyhlásil: "Kapor je kaput. Chystajte mi odmenu." Mama vie veľmi dobre, čo sa skrýva za šifrou - chystajte mi odmenu. Otec si za svoj humánne odvedený kaprí skon zaslúži odmenu v podobe troch veľkých bozkov od manželky a dvoch malých božtekov od Vierky a Martinka. Deti sa kapriemu koncu veľmi netešia. Kapra, plávajúceho vo vani, si obľúbili ako domáceho miláčika. Dokonca mu dali aj meno. Božteky dávajú otcovi len preto, aby bola šifra naplnená. Až počas konzumovania kaprích kúskov uznávajú, že otcova práca mala zmysel a že dokonca aj znamenite chutí. Len si musia dávať pozor na kosti, aby ich Štedrý večer nenarušila vynútená návšteva pohotovosti. Mama ich vždy pre kaprím chodom dostatočne poučuje, ako sa majú správať voči jednotlivým kaprím čiastočkám.
Ešte pred samotným usadením sa za štedrovečerný stôl všetci spolu zvyknú vybehnúť k potôčiku za domom, aby sa v ňom poriadne vyumývali. Vierka nie je z tohto vianočného zvyku nadšená, ale Martinkovi chladná voda vytekajúca z prameňa pri lese vôbec nevadí. Ten by sa čľapkal aj dlhšie. Zvyk umývať sa v potoku si priniesla do svojej rodiny mama. Je to starodávny rituál a poukazuje na vodu ako na symbol očisty a zdravia. Vierke však nie je blízky. Ani otcove slová - len sa vyumývaj, aby si bola zdravá a vždy pekná - na Vierku veľmi nezaberajú. Napokon si omočí aspoň končeky prstov, ktorými si prejde po tvári.
Po osviežení z potôčika si rodina konečne sadá k stolu. Otec po modlitbe najprv vezme trochu medu a potrie ním čelá všetkých členov a napokon aj to svoje. Tu sa Vierka nijako nebráni, no pre zmenu je Martinko nepoddajný. Na oblátke mu med nevadí, ale na čele ho neznáša. Zvyk je zvyk, a ten treba dodržať, lebo má svoj hlbší zmysel. A aký zmysel má medový "mejkap"? Zostať po celý nový rok sladký ako med, t. j. zostať dobrý. Martinko sa pri medovom obrade zaprisaháva, že bude dobrý aj bez jeho absolvovania. Zvyk však platí pre každého. Potom sa až do konca večere vrtí a stále si zotiera zvyšky medu z čela. Ten sa mu však vpíja do kože, akoby ho nechcel už nikdy opustiť. Tak ako aj dobro, ktoré človek koná, sa stáva súčasťou jeho života a nechce sa ho pustiť.
Večera pokračuje konzumovaním všetkých pripravených chodov. Rodičia zakaždým upozorňujú deti, aby jedlo nehltali po kusoch, ale aby ho jedli dôstojne a pomaly. No skúste deťom dohovárať, keď cítia vôňu darčekov pod stromčekom? Vierka je už väčšia, ale aj tak je zvedavá. A Martinko je ako na ihlách už od rána. Predsa len je na Vianociach úžasná tá chvíľa očakávania, žiariace detské očká a radosť z obdarovania. No bez puta rodiny by nebolo možné tieto vianočné radosti zažívať. Rodina je najväčším zázrakom. Vianoce sú oslavou zázraku betlehemskej rodiny, z ktorej vzchádza nový život. / kp /