Zájazdové divadlo: Za slobodný výber dopravného prostriedku
Stretli sa tri osoby na neznámom mieste a začali spomínať.
Prvá: To boli časy, keď sme v závejoch až po pás zdolávali takmer každodenne viac než šesťkilometrovú cestu do školy! Ruky, nohy zababušené. Na chrbte tašky a v ruke drievka na zakúrenie v školskej piecke. Každý týždeň boli dvaja žiaci určení práve na zabezpečenie tepla.
Druhá: To boli časy, keď nám v zime dosť pravidelne meškával ranný školský spoj! Mrzli sme na zastávke asi tak polhodinu, a potom sme sa s radosťou rozutekali do svojich domov. Písomka z matiky odpadla, to bola správa správ!
Tretia: To boli časy, radšej zabudnúť, než uchovávať v spomienkach. Takmer každý pracovný deň tam a späť! Ani jedna omeškaná hodina z dôvodu chrípky alebo angíny! Mama ma kŕmila zdravými koktejlmi z bežných trávových porastov z našej záhrady, ktoré mi zaručovali stopercentnú školskú dochádzku. Ani jedno vážnejšie omeškanie. Jedno predsa len! Keď mame došiel benzín na križovatke. Inak všedná pravidelnosť! Aj sme s kamošmi z triedy hútali, ako prekaziť našim mamám bezproblémovú cestu do školy. Preraziť pneumatiky? Vyradiť softvér v aute? Rozbiť čelné sklo? Znefunkčniť automatický parkovací systém? Akosi sme sa nevedeli dohodnúť. Aj sme chceli zaktivizovať všetkých našich spolužiakov, ktorých trápil rovnaký problém pravidelných "autodonášok do školy", no nakoniec z toho nič nebolo. Rozmýšľali sme o spísaní petície "Za slobodný výber dopravného prostriedku pre cestu do školy", ale nevedel nám nik poradiť, ako sa to robí. Viete, ako som nielen ja trpel tým, že musím každé pracovné ráno nastupovať do auta svojej mamy? Ono nikdy okrem spomínanej príhody nemeškalo. Vždy malo dosť benzínu, ani raz nehaproval motor. Mama ho dokázala bezpečne odšoférovať aj s horúčkou 38,5. Prosto, hotová katastrofa! Nemám žiadnu príhodu meškajúceho autobusu. Jednoducho som prázdny a ešte stále nahnevaný z tej každodennej dokonalosti! Auto mojej mamy bolo vždy tam. Pripravené potlačiť môj naozaj slobodný výber. Preto apelujem na súčasných rodičov, aby nechali svoje deti cestovať autobusom. Klasickým školským spojom, ktorý občas mešká, ale tak to má byť. Apelujem na súčasných rodičov, aby dopriali svojim deťom chvíle šantenia a zábavy pri čakaní na autobusový spoj. Nech ich obrázky zo školských čias nie sú také chudobné na zážitky ako tie moje. Nech spoznajú napríklad hru "nohy", nech sa tešia z výhry a plačú z prehry. Nastúpiť, vystúpiť a po škole opäť nastúpiť, vystúpiť - to nie je nič pre školákov. Verte mi! Hovoria za mňa moje fádne školské časy. A tak rád by som zažil aspoň týždeň s iným dopravným scenárom. Ako môj bývalý spolužiak Fedor. Ten bol pravidelným cestujúcim školského spoja. Raz po škole omylom nastúpil do iného autobusu a ten ho zaviezol až do Košíc. To bol zážitok a nie to moje nastúpiť - vystúpiť a po škole znova nastúpiť - vystúpiť. Okrem toho nič, žiadny mimoškolský zastávkový zážitok.
Potom sa tri spomínajúce osoby vrátili do svojich časových blokov.
Pozn. a čo dnešná rozmáhajúca sa kriminalita a takmer nespútaný obchod s deťmi na rôzne neprijateľné účely? Ak sa toto vyrieši, tak možno aj deti prejdú z áut do autobusov. To sa týka najmä väčších miest. / kp /
Pane, ochraňuj deti a mládež od všetkého zla a nešťastia.