Rok 1929, rok 1947 a nasľedujuce
O povodňi
Dakedi davno bula v našej dzedziňe veľka povoďeň. Bulo to v 1929. Dzeduž buľi akurat z volami na poľu v Dluhej doľiňe, aľe ked začuľi ten huk, jag išla burka, ta še frišno vracaľi do domu, bo znaľi, že pridze dajake ňeščesce. Prez burku še vaľila veľka voda, diľe plavaľi i chľifki. Dzeduž otvoriľi vrata na stodoľe, žebi voda mohla prejsc. Potim še voda hnala prez dzedzinu, jag še idze ku Lozofcu. Už ňeznam, jake škodi narobila, aľe bulo veľo teho zaplaveneho. / +ak, upr. kp /
O virbovich paľicoch, ďeckej radosci i čaše vojenskej službi
V 1947 bulo veľke sucho, a potim o rok som še narodzil. A to už bulo po „viťaznim februaru“, kedi še ku moci dostaľi komunisci. Aľe ja som prežival f totich rokoch take bezstarostne ďectvo, no som i doma mušel pomahadz okolo gazdofstva, bo zme maľi kravi i voli. Jeden čas staľi f stajňi aš šesc kravi. Aľe jag dzeci zme še znaľi i zabavic. V žime zme hraľi hokej a ja som ostatňim richtoval z virbi paľice, akože hokejki, žebi še mohlo začac s hokejom. A dagdzi namesto puku maľi gumovi opetek s topankoch. A jag parobek som narukoval na vojensku službu do zapadňich Čechoch. A ftedi prišľi Rusi v augusce 1968 a nas še pitaľi, že „kakaja to zemľa“, tedi že jaka to krajina. Bo tote vojaci aňi poradňe ňeznaľi, dze jich poslaľi. Oňi to braľi jag rozkas, ktori treba spelňic. Daktore jim narokom vikrivovaľi dopravne znački do opačneho smeru, bo jich chceľi popľisc, žebi še pomiľiľi. A ja bul u pohraňičňikoch a ftedi veľo ľudzi uceklo za hraňice. / pm, upr. kp /
Foto: internet