Spomíname ... rehoľné sestry na poľných prácach
Na "Havkáči"
Mnohé z rehoľných sestier boli po likvidácii reholí a kláštorov deportované na tzv. Havkáč. Bol to osamotený majer, vzdialený asi 4 km od Budmeríc. Jedna zo sestier si na prácu tam spomína takto: „Zadelili nám roboty. Na pole chodil s nami dozorca, ktorého sme volali strýko Ochaba. Bol to dobrý človek, mal s nami súcit. V dome sme mali tzv. referentku, ktorá nás strážila. Ona nám vypisovala tzv. bumašku, teda priepustku, okrem odchodu na pole. Na jeseň sme čistili repu, vyberali zemiaky, sadili cesnak a čo bolo treba robiť na poli. Repu sme čistili vonku aj v decembri. Boli už mrazy a oziabalo nám ruky. Keď sme ich mali od blata a premrznuté, tak sme si na ne natiahli iba staré pančuchy. A tie keď už boli mokré a zalepené blatom, tak sme odrezali mokrú zamrznutú časť a suchú sme potiahli ďalej na ruky. A pred obedom sme sa modlili a spievali túto pieseň.“ Stola my nemáme, zo zástery jedávame. Vidličky a lyžičky, to sú len pre paničky. Servítka je zbytočná, zástera je výborná. A pravidlá slušnosti, to sú pre nás nečnosti. Pozn. Pane, posilni našu vieru príkladom života mnohých rehoľníkov, ktorí znášali často neľudské zaobchádzanie zo strany vtedajšej komunistickej moci.