V pracovných táboroch
Pred istým časom bežala v rádiu relácia o spomienkach a svedectvách tých, ktorí prežili neľudské pomery v pracovných táboroch v 50 - tych rokoch minulého storočia. Oficiálne boli nazvaní ako "neposľahlivé živly", "triedni nepriatelia" a "vyvrheli spoločnosti", ktorí potrebovali patričnú prevýchovu. Známy český film ich nazýva aj čiernymi barónmi, no oni, sami s týmto pomenovaním nesúhlasia. Totiž ich existencia v pracovných táboroch nevyzerala vždy tak, ako ju opisoval tento film. Medzi tými, čo hovorili o krutých časoch spred viac ako 60 - tich rokov, patrili muži vo veku okolo 80 - tky. Ich rozprávanie len potvrdzovalo všetky charakteristiky vtedajšej doby, plnej podozrievania a absurdných často vykonštruovaných procesov. Na mušku komunistickej moci sa dostávali ľudia, ktorí kedysi bojovali na západnom fronte, ľudia s modrou šľachtickou krvou, skrátka tí, ktorí mali akékoľvek, čo i len veľmi vzdialené prepojenie s "nebezpečným imperialistickým Západom". Poznáme predsa aj známu absurditu tých čias, že aj pásavky zemiakové , ktoré sa s chuťou zahrýzali do zemiačnísk vtedajšieho Československa, boli "dielom reakčných síl zo zahraničia". Lenže "ľudovodemokratické zriadenie" tých čias nevyzeralo úsmevne až groteskne, ako by sa mohlo zdať dnešnej mládeži. My vám prinášame niekoľko trpkých spomienok jedného pána. Na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia sa ocitol pred vyšetrovateľmi v Justičnom paláci. Ani sám nevie prečo. Vraj sa podieľal na "podvratnej činnosti". Svojej manželke pred nástupom do vyšetrovacej väzby stihol povedať len pár slov na rozlúčku. Vzal si topánky a najnutnejšie veci a odišiel. Ona sama ani nevedela, čo sa deje. V tom čase čakala bábätko a iste aj preto ju nechcel znepokojovať. Nemohol byť s ňou a prežívať radostné očákavanie príchodu dieťatka. Počas vyšetrovania prežíval stresové situácie. Nakoniec bol poslaný na ťažké banské práce. Stretol tam aj kňazov, odsúdených na dlhoročné tresty. Vtedy sa slúžievali sv. omše týmito kňazmi tajne, vo väzenských celách, s kúskom chleba. Aj spomínaný pán vedel o týchto sv. omšiach. Pracoval v hĺbkach, kam sa dalo prejsť iba po vyše 17 - metrovom rebríku. Po niekoľkých mesiacoch však prišla vytúžená správa o prepustení. No spomienky sa odchodom z pracovného tábora nedali len tak vymazať. Každý mesiac vychádza časopis Svedectvo, kde okrem iného pribúdajú dátumy úmrtia tých, ktorí prežili šikanu a teror nezmyselného režimu. Už niekoľko rokov je na zozname tých, čo odišli do večnosti, aj pán z nášho spomínania. Nedovoľme, aby sa niečo podobné alebo aj horšie, zopakovalo. Nezľahčujme komunizmus, nebagatelizujme ho!
/ podľa spomienok napísal kp /