Vianoce pred šesťdesiatimi rokmi
Vianoce pred mnohými rokmi
Chcem vám opísať, ako to bolo za našich mladých čias. Mám svoje roky, ale rada spomínam na všetko, čo sa týka Vianoc. Začalo sa to Adventom, bol to čas, keď sa všetky zábavy skončili na svätého Ondreja a nastal čas ticha. A potom neskôr počas Vianoc nebolo darčekov, ale i tak sa mi javili sviatky veselšími a radostnejšími.
Na Vigíliu ráno sa vstávalo zavčasu, aby sme boli po celý rok sviežimi. My ako deti sme išli za tmy po vinšovačke, každý do svojej rodiny. Mama nám dali do ruky krajec chleba a nejaký peniaz, aby sme nešli s prázdnymi rukami, a aby bol požehnaný celý rok. Keď sme prišli z vinšovačky, tak chlapci šli pomáhať otcovi nachystať všetko pre dobytok, aby sa na Božie narodenie také ťažšie práce nerobili. My,dievčatá sme pomáhali pri pečení koláčov, lokší a bobaliek. Na obed keď sme počuli zvoniť na Anjel Pána, vtedy z každého domu sa naberalo vody z potoka. A keď sme prišli s vodou domov, otec už čakal s jedličkou predo dvermi. Spoločne sme zavinšovali veselé a požehnané Vianoce. Stromček sme ozdobili a tú vodu z potoka sme dali na okraj stola. Potom sa začala príprava jedál. Keď sa zvečerilo, všetko už bolo urobené, a potom sa čakalo, kedy budú opäť zvoniť na Anjel Pána. Znovu sme išli po vodu z potoka. Otec nato doniesol veľký snop slamy a dal ho pod stôl. Na stôl sme položili všetky jedlá. Snažili sme sa, aby ich bolo dvanásť. Na znak toho, že v roku je dvanásť mesiacov. Priniesla sa aj voda z potoka. A nastala chvíľa stolovania. Začalo sa modlitbou a kým sme začali jesť, mama z každého jedla odobrala a dala do tej vody. Ráno toto jedlo aj s vodou priniesli dobytku do maštale. Večera na Viľiju sa nemohla zaobísť bez oblátok s medom. Po jedle sme poďakovali Bohu za všetko, čo nám požehnal. Čo sa zvýšilo, sme odložili, aby bolo na Božie narodenie, lebo vtedy sa nič nevarilo a ťažké nerobilo. Po štedrej večeri otec vzal slamu spod stola a roztiahol na jednu stranu izby a my sme si všetci posadali do tej slamy. Bolo že to radosti! Žiadne darčeky nikto nečakal, ale tá radosť, čo nastala, sa nedá ani opísať. Potom sme spievali koledy, až kým sme nešli na polnočnú sv. omšu do Brezovičky. Po návrate zo sv. omše sme si opäť ľahli do slamy. Ráno už bola sv. omša u nás vo Vysokej. Do kostola sme šli ešte za tmy a tá omša sa volala „pastirska“. Pred obedom sme sa zúčastnili na sv. omši v Brezovičke, ktorá bola o 10.30 hod. Popoludní nastali vešpery.
Na sviatok Božieho narodenia to bolo veľmi pekné. Nikto nešiel na návštevu, deti sa nesánkovali, nebehali po dedine, každý bol doma vo svojej rodine, a takto oslavoval tento veľký deň. To bolo ozaj Božie narodenie!
Prišiel sviatok sv. Štefana. Ráno sa vstávalo zavčasu, otec kŕmil dobytok, mama nám chystala jesť a my sme z tej vianočnej slamy robili „povrisla“ a nimi sme potom obväzovali stromy, aby boli úrodné. Sv. omša na sv. Štefana mala počiatok o 10.30 hod. vo Vysokej. Poobede nasledovala vždy koleda. To bývalo radosti pre deti, lebo už mohli ísť vonku a „sankac še“ a zároveň čakali, kedy príde k nim do rodiny koleda. Ozaj, je na čo spomínať! Na sv. Štefana chodili k nám aj koledníci z Ďačova „ a teho čerta, co chodzil f koľedze, ešči dňeška mam v očoch.“ Ako deti sme sa ho veľmi báli. Tak toto je celý priebeh Vianoc spred šesťdesiatich rokov. / helena bačová /