Nemajú veľa, a predsa sú bohatí
Pred nejakým časom som navštívil so svojím známym jednu rodinu, ktorú som predtým nepoznal. Bývajú v skromnom domčeku, nemajú toho veľa, a predsa môžem o nich povedať, že sú bohatí. Cítil som sa u nich naozaj dobre. Od prvého momentu, keď som im podával ruku, ma naplnil pocit veľmi úprimného prijatia. Nikdy predtým sme sa nevideli, aj tak som sa u nich nemusel cítiť cudzo. S ubiehajúcimi minútami som sa ešte viac utvrdil v tom, že sú mi ako rodina. Po Bohu sme všetci bratmi a sestrami. Avšak nie vždy to tak aj vyzerá. Nie vždy sa k sebe správame milo a priateľsky. Často sa stáva, že najbližší príbuzní sú medzi sebou v stave neprekonateľného nezmierenia a neodpustenia. Potom trpia nielen samotní aktéri nezmierenia, ale aj ostatní v rodine. Ale v spomínanej rodine nebolo badať žiadnych známok nenávisti a rozbrojov. Žeby to predo mnou iba hrali, a to preto, že ma videli prvýkrát? Veď by mohli mať tisíc dôvodov na to, aby boli nespokojní so svojím životom a materiálnym zabezpečením. Myslím, ba som skalopevne presvedčený o tom, že to tak nie je. Oni naozaj vyžarujú pokoj a harmóniu, rodinný súlad a porozumenie. To predsa nemohli hrať. Navyše sa starajú o svojich chorých príbuzných. Nemajú žiadny prepych ani bohatstvo materiálneho charakteru, avšak majú čosi oveľa dôležitejšie – lásku v srdci. Z tejto návštevy som odchádzal povzbudený a ešte teraz mám pred očami obraz rodiny, skutočnej rodiny. Pane, nech sa naše rodiny obnovia v láske a porozumení. / sprac. red. /