"Nezaradená" zodpovednosť?
Možno ste sa aj vy zamýšľali nad tým, ako sa z nášho parlamentu postupne stáva inakší parlament, než aký vzišiel z volieb. Z poslancov niektorých strán sa zrazu "vykľúvajú" tzv. nezaradení alebo nezávislí. Nie je to trochu alebo aj viac nefér voči stranám, ktoré ich delegovali a taktiež nefér voči samotným voličom, ktorí im dali hlasy? Alebo je voličom jedno, aká strana zastrešovala ich vybraného kandidáta? Ku komu sa potom takí poslanci hlásia? K akým myšlienkam a názorom potom inklinujú? Alebo to nie je vôbec dôležité, keďže žijeme v demokratickej spoločnosti? Demokracia však neznamená slobodu vedúcu ku chaosu. Aj v demokracii je nutný poriadok, prehľadnosť a systém. Alebo nie? Na odchod zo strany stačí vari iba momentálna nespokojnosť alebo ideový rozkol? Všetka dôvera voličov i strany,na ktorej kandidátke figurovali niektorí poslanci vo voľbách, je zrazu preč? Ja viem, niektorí by mohli namietať, že dôležitejšia je odbornosť a ľudská stránka politika a nie jeho príslušnosť k strane, ktorá ho môže len viacej zovierať v akejsi neslobode vo vyjadrení vlastného názoru. Potom by sme vôbec nepotrebovali žiadne strany a hnutia. Iste, každý má právo opustiť spoločenstvo alebo nejakú politickú stranu, ak jej prestane dôverovať, ak sa prestane stotožňovať s jej programom. Je však na škodu celej spoločnosti, keď sa z parlamentu stáva akoby miesto rôznych výstupov, prestupov a iných politických experimentov. Vznikajú nám nové platformy, mimoparlamentné zoskupenia a volič má z toho všetkého zmiešané pocity. Každý poslanec a politik vo všeobecnosti nesie predsa zodpovednosť za svoje konanie a vystupovanie na verejnosti i v samotnom parlamentnom pléne. Národná rada by sa nemala zredukovať na nejaké bludisko strán, platforiem a zoskupení, ktorým potom ťažko porozumieme. Každý politik, keď dostal podporu vo voľbách, by si mal byť vedomý svojej zodpovednosti a politika by sa mala preňho stať predovšetkým službou verejnosti, službou pre našu krajinu a jej občanov. Nezaradení poslanci sú však jasným dôkazom toho, že rozísť sa dá s názormi materskej politickej strany kedykoľvek. Verme, že aj napriek tomu, budú pripravovať a hlasovať za také zákony, ktoré našej spoločnosti len a len prospejú. Alebo je za ich nezaradenosťou čosi vážnejšie, čosi bijúce na poplach, že naša politika nejde správnym smerom? Tendencie apolitickosti sú zjavné. Viac sa presadzujú občianski kandidáti, ako to nakoniec vidno aj na výsledkoch prezidentských volieb. Nominanti tradičných strán akoby prestávajú bodovať u voličov. Na to, aby sa v spoločnosti pestovala úcta a dôstojnosť, predsa nepotrebujeme byť členmi nejakej strany. No, nemožno straníckosť ani zavrhnúť, veď programové ciele mnohých strán sú zamerané na občana a jeho potreby. Pane, prosíme Ťa o múdrosť pre predstaviteľov politických strán, aby vedeli medzi sebou dobre vychádzať a vnímali politiku ako službu verejnosti a nie ako službu sebe a svojím záujmom. / bv /