Na čo sme odkázaní?
Na čo sme odkázaní?
„Človek je bytosť odkázaná na to, aby jej niekto z času na čas povedal: Je dobré, že si.“( Josef Pieper)
Túto myšlienku po jej zaregistrovaní vo svojom pamäťovom centre začínam celkom vážne považovať za veľmi podstatnú pre mňa i pre celé ľudstvo. Koľko ľudí máte okolo seba, myslím okruh tých, ktorí vám z času na čas alebo aj celkom pravidelne hovoria, že sa tešia z vašej prítomnosti, že sú naozaj úprimne, od srdca radi, že vás poznajú? Možno patríte medzi tých šťastlivcov, ktorých denne niekto počastuje milým pohľadom alebo slovíčkom. Deti by mali často počúvať od svojich rodičov, ako ich majú radi, a rovnako aj od detí by mala byť vysielaná celkom pravidelne správa typu – oci, mami, vďaka za všetko, vďaka, že ste. Ale je to tak aspoň v päťdesiatich percentách našich domácností? Otázka azda plná nečakaných výčitiek? Aj naša mládež potrebuje počuť, že je prijímaná, akceptovaná, milovaná, veď skutočne každý človek pod Slnkom potrebuje zaregistrovať slovko vďaky, záujmu a pochopenia a najmä od svojich najbližších. Sme doslova závislí na „dopingu“ , ktorý nie je plný zakázaných látok ako napríklad v športe, ale ponúka pozitívne nabitie do ďalších dní pre každého z nás. Nie sme stroje ani veci dennej potreby, ktoré stačí raz za čas udržiavať, aby ako tak fungovali, nie sme iba bezduché torzá niekdajšej ľudskosti, zakrytej množstvom technologickej sterility dnešnej doby, sme oveľa viac – sme ľudia, „odsúdení“ k vzájomnej láske. Súčasné silné tendencie individualizmu a technického pokroku akosi zastierajú to podstatné v nás, že sme bytosťami, ktoré túžia po tom, aby boli prijímané a milované. Alebo nám stačia iba veci a budeme naozaj šťastní?
Pavol