Pri nedeľnej šálke kávy alebo čaju
Očistné zrážky
Príval očistných výdatných zrážok
prechádza súšou prvoplánových pôžitkov.
Zmýva priestor a hriechu znižuje náskok.
Zrážky sa ženú nepoznaným územím
a berú so sebou všetko, čo im príde do cesty.
Zmýva sa priestor, kde sloboda bola súžením.
Očistné zrážky raz ustanú a slnko prerazí mračien ťarchu.
Človek človeku bude viac než jedna noc bez ranného brieždenia.
Zmyje sa priestor. Nádej znova vystúpi a zanechá Noemovu archu.
Pridlhý dážď
Pridlhý dážď ľútosti
nakoniec spálil všetko na uhoľ.
Kajať sa dnes, zajtra, navždy,
môže len ten, čo pozná vlastné sucho.
Dážď ľútosti mal pokryť
skutky, myšlienky i slová.
Kajať sa treba dnes, zajtra, navždy.
No bez pravdy lož vyrastá znova.
Pridlho padal dážď,
čo nevpustil ani kvapku do dáždnika.
Kajať sa treba dnes, zajtra, navždy.
Nech zavlaží sa duša kajúcnika.
Nech každá duša
zúrodní seba, teraz i navždy.
Kvapky úprimne spoznajú svoj účel.
Ľútosť cestu k dobru dláždi.
Túžba
Predznamenania ľudských túžob
zostúpili do spodných priečinkov.
Okovy strachu spadli na najnižšiu možnú úroveň.
Dobová hudba v ľudskom srdci bola pred rokmi prekonaná.
Domino efekt graduje zvýšenou intenzitou.
Sám seba človek natrvalo predznamenal.
Navždy? Už niet úniku spod ťarchy?
Ľudské túžby predsa nie sú hriechom.
To len ten, kto koná, hreší?
Zreštaurované pohľady úprimnosti
Zreštaurované pohľady úprimnosti.
Vďačnosť utopená v prepychu primitívnych predstáv o šťastí.
Zdvorilostné formulky namočené v moku kyslastého previnenia.
Zreštaurované pohľady úprimnosti.
Ochota vydražená tajomným obchodníkom z neznáma.
Polopravdy o samovražde cti.
Zreštaurované pohľady úprimnosti.
Sladké reči pichľavého hlasu.
Slušnosť až príliš slušná.
Zreštaurované pohľady úprimnosti.
Dva svety
Kľúčom od väznice
otváram bránu do sveta vykúpených.
Klaniam sa prahu,
cez ktorý váham prejsť.
Odrážam pozdravy od ľudí
zo sveta vykúpených.
Otvoril som priestory,
ktorým sa povinne stránim.
Klaniam sa kľučke,
čo mi v rukách iste prehorí.
Odrážam pozdravy,
adresované pre nebeské zbory.
Kľúčom od väznice
spojil som dva svety stratených.
Klaniam sa všetkým,
ktorým som /ne/pomohol prejsť.
I keď sa to vo mne precení.
V spoji
Pri prvom spoji do neba
po dlhom čase
vítam seba,
tmu, svetlo i hriech.
Svedomie ma predsa len dostihlo,
no ja som to nečakal.
Vybehol som spod tisícich striech,
čo mali mi zaistiť pokoj.
Ja som však stále čosi páchal.
Pred tvárou sa mi dobro i zlo mihlo,
náhla tma a konečný zákal.
Som, Bože, som! Len neviem, či tvoj.
/ kp /