Rodná hruda a náš vzťah k nej
Rodná hruda a náš vzťah k nej
Písať o rodnom kraji akosi viac zainteresovane a pritom nebyť príliš patetický, tak to chce riadnu dávky odosobnenia a neutrálneho postoja. Lenže dá sa byť málo osobný vo chvíli, keď sa hľadajú slová chvály na adresu rodnej hrude? A čo ak nám neprichádzajú na um žiadne oslavné slová, ale iba samá kritika, akokoľvek opodstatnená? A patrí sa vôbec kritizovať rodnú hrudu, aj keby sme mali na to hoci aj tisíc dôvodov? Patrí sa správať sa k nej macošsky, s nevďakom, až bezočivo? Idealizovať jej históriu však neodporúčam, aby sa to nakoniec neskončilo „rodným sklamaním“ najhrubšieho zrna. Taktiež sa ponosovať na každom kroku na jej súčasnú nie vždy ľudsky znesiteľnú realitu tiež nie je tým najsprávnejším počinom. Ponosy nás môžu ešte viac zovrieť do skepsy a beznádeje a zabránia nám vidieť všetko krásne a hodnotné, čo nám kraj prináša. Lenže, ak chceme popísať aspoň podstatu toho, čo pre nás znamená rodný kraj, tak je žiaduce dívať sa naň z viacerých strán, aby ten pohľad bol objektívny, bez prikrášleného subjektivizmu. Aby stál naozaj za zmienku! Rodný kraj – to sú nielen miesta známe turistom takmer z celého sveta, to nie sú len osobnosti, ktoré sa nezmazateľne zapísali do histórie, buď svojimi tvorivými počinmi, ale aj v zápornom slova zmysle. Rodný kraj to nie sú iba nádherné prírodné zákutia, hojne navštevované turistami z východu i západu, no menej našincami. Byť čiastkou národa znamená oveľa viac, je to jasne uchopiteľný pocit, že niekam patríme, že sme tu a aj na našich pleciach spočíva zodpovednosť za budúcu tvár našej milovanej krajiny. Pátos skrytý v histórii nám nemôže vystačiť pri triezvom pohľade na nás a našu krajinu. Aj keď máme mnoho osobností, ktoré si ho v primeranej miere zaslúžia. Obdiv a uznanie si však zaslúžia aj tisíce takpovediac bezmenných hrdinov, ktorých možno stretáme denne, a predsa o nich nevieme takmer nič. Atmosféru rodného kraja tak tvoríme my, všetci, známi i neznámi. Na čo by nám boli nádherné pamätihodnosti, zapísané vo svetovom kultúrnom dedičstve, ak by sme sa o kultúrnosť v našich medziľudských vzťahoch neusilovali my, sami? Čo však premňa osobne znamená, že som obyvateľom slovenského národa? Niečo viac než len zápis v občianskom preukaze? Niečo viac než len spievanie štátnej hymny pred športovým zápasom? Niečo viac než len občasné pripomenutie si toho, že aj ja som Slovákom? Alebo národné povedomie, ktoré sa formovalo v dejinách pomaly a často aj bolestne, už nemá svoje miesto v modernom globalizovanom svete, v ktorom sa slovo národ stráca? Je premňa rodný kraj ešte dôležitým? Mám k nemu úctu? Ako vyzerá moja národná uvedomelosť? Alebo som celkom prirodzene ochotný zapredať ju za výhodnú pracovnú ponuku v zahraničí, nie vždy adekvátnu môjmu dosiahnutému vzdelaniu? Kam sa vtedy poberá môj rokmi pestovaný vrúcny vzťah k rodnému kraju? Azda nie do „národného dôchodku“? A možno si vzťah k svojmu kraju beriem aj za hranice a nezabúdam, kde som uzrel svetlo sveta, kde som začal rapotať prvé slová, kde som sa prvýkrát zoznámil s históriou svojho národa. A predsa pri prejdení prvého kopca zabúdam na svoj kraj. Možno nie vždy dobrovoľne, no pod tiažou nepríjemnej sociálno-ekonomickej situácie som nútený opustiť miesta, ktoré mi rokmi prirástli k srdcu. /Ne/dobrovoľný exodus za prácou sa možno aj premňa stane bránou zabudnutia. Či tak alebo tak, rodný kraj je vždy iba jeden, a nezmení to ani globalizácia, ktorá zotiera hranice štátov a kontinentov. Mať pocit, že vždy je tu miesto, kde sa dá vrátiť , je naozaj na nezaplatenie. Tragédiou však je, ak sa nemáme kam vrátiť, ak nám nikto v detstve a mladosti nevytvoril hrejivý pocit domova, na aký sa nezabúda. Každý z nás sa aj napriek tomu niekde narodil, no miesto narodenia samo osebe nezaručuje, že sa z neho stane aj krajina s nálepkou – moja rodná. Záleží najmä od každého z nás, ako sa bude vyvíjať alebo nevyvíjať naša zdravá národná hrdosť. Alebo nemáme byť na čo hrdí? Verím, že náš rodný kraj je nabitý množstvom miest a ľudí, na ktorých môžeme byť patrične hrdí. / bv /