V chráme Božej dokonalosti
Opäť po roku je tu jar. Tak nejako by som nechcel začať písať o jari, lebo si myslím, že si zaslúži aj kvetnatnejšie vyjadrenia, a to aj pre expanziu rôznych rastlín v prírode. No, dnes budem viac praktickejší. Jej prví poslovia – snežienky a podbele – už dávno vykukli. Meteorológovia hovoria o veľmi suchej zime a veľmi skorom príchode jari. Mnohí máme pocit, že zima si tohto roku vzala dovolenku a neráčila sa ujať svojho žezla. Čo je za týmto jej „rozmarom“? Zmena klímy, pôsobenie človeka, často bezhlavé a bezohľadné? Jar aj napriek tomu prišla, i keď to vonku vyzerá skôr na babie leto, aké zvykne nastupovať v jeseni. Pri každom výjazde do prírody máme však jedinečnú možnosť znova a znova žasnúť nad dielami nášho milosrdného Boha. Pri každej prechádzke vchádzame do unikátneho priestoru Božej lásky a stvoriteľskej všemohúcnosti. Nie je to skvelé, že v každej rastlinke, každom kúte prírody i v každom človeku je pečať Božieho impulzu, bez ktorého by nebolo ničoho na tomto svete? A v jari, keď všetko v prírode povstáva k novému životu, je pre dušu človeka veľkým duchovným zážitkom obdivovať krásu sveta. Minule, keď som šiel z kostola, jedno malé dievčatko kráčalo so svojou sestričkou, a to malé dieťa sa zrazu pristavilo pri jednej rastlinke, ktorá bola prvou široko – ďaleko. Ešte nestihli vykuknúť jej sestričky, no ona už hrdo vztyčovala hlávku za slniečkom. Bola celá žltučká a do diaľky na seba upozorňovala, no v konečnom dôsledku aj táto rastlinka je úžasným Božím stvorenstvom a pri pohľade naň človek žasne a zároveň ďakuje svojmu Pánovi aj za ňu. Aj to malé dievčatko žaslo a silou-mocou si chcelo utrhnúť z tej krásy. Obdivovalo možno pre nás dospelákov čosi nepodstatné, čo patrí azda do našich detských spomienok. Či sa my, dospeláci, vari bojíme žasnúť ako deti? Hanbíme sa prejaviť svoje pocity a vďačnosť Bohu? Je jar a každým žasnutím nad krásou, ktorú pre nás pripravil náš Pán, zároveň skladáme vo svojom srdci modlitbu vďaky a chvály Tomu, ktorý nás denne požehnáva a miluje. Každým vykročením do prírody ako do chrámu Božej dokonalosti sa ešte väčšmi môžeme nadchýňať nad dielami celého stvorenia. Alebo už prehliadame podstatnú skutočnosť, kto je tvorcom všetkého živého na Zemi? Už vari nemáme prečo žasnúť? Už nás nič neoslovuje? Sme azda presýtení konzumným zmýšľaním až natoľko, že nám pripadá ten detský údiv ako výsek z našej dávnej minulosti? Ako vnímame prírodu? Iba ako miesto, z ktorého možno len ťažiť a ťažiť? Alebo v nej ešte aspoň občas vidíme Božiu ruku? S prichádzajúcou jarou môžeme nanovo prehodnotiť náš vzťah k prírode, ale aj k Bohu.
V posledných rokoch sa však skôr ako snežienky či podbele začínajú objavovať „iní“ poslovia jari – hluční a často veľmi nebezpečne jazdiaci motorkári, ktorí si z prírody robia pretekársku dráhu a takto ohrozujú nielen lesných živočíchov, ale aj turistov. Preháňajú sa lesom i našimi obcami bez akejkoľvek zodpovednosti za svoje vyčíňanie. Je škoda, že sa jar v posledných rokoch začína práve takto. Nie všetci motorkári jazdia bezohľadne, no takí sú určite v menšine. / kp /
Pane, ochraňuj všetkých motorkárov, nech si uvedomia, že majú zodpovednosť nielen za seba, ale aj za ostatných účastníkov premávky. Aby nehazardovali so svojím životom, ktorý je darom od Teba.