Vyžaduje si celého človeka
Do zvonice vyše päťstoročného chrámu už nejaký čas poriadne zateká. Na opravu nie sú peniaze. Farnosť už roky upadá. Zvonár Jonáš si počas daždivých dní so sebou berie aj pršiplášť, aby úplne nezmokol. Má už svoj vek. Nechce si privodiť nachladnutie alebo zápal pľúc. V jeho veku by to nemuselo dopadnúť dobre. Žena mu zomrela pred mnohými rokmi počas vojny. Deti nemali. Odvtedy sa už neoženil. Zvonenie je tak jeho celoživotnou láskou, ktorú doteraz nezradil. Ostal jej verný, aj keď ho časovo obmedzuje a diktuje mu podobu jeho sviatočných i všedných dní. Za tie roky si už zvykol na časový rozvrh dňa, kde zvonárske minúty majú svoje čestné miesto ako vzácni hostia, pri ktorých mrhanie prílišným obskakovaním nemožno pokladať za stratu času.
Zvonár zo zatekajúcej veže sa venuje ručnému poháňaniu ťažkých a takmer nezničiteľných zvonov od mladíckych čias, kedy v tomto váženom a rešpektovanom remesle vystriedal svojho chorľavého otca. Ten mu na smrteľnej posteli nakázal, aby sa o zvony staral s láskou a nie iba z donútenia. Jonáš plní otcove slová po celý život. Keď treba vyzváňať za zomrelého, tak vyzváňa predpísaných pätnásť minút. Za tú chvíľu sa stihne zavše pomodliť celý ruženec. Pátričky z pochopiteľných dôvodov nemôže preberať, no aj tak to so zdravasmi neprešvihne. Očití svedkovia, zväčša turisti, ktorí sa sem-tam zatúlajú aj do zvonice, to môžu iba potvrdiť.
Zvony ťahá už vyše sedemdesiat rokov. Vyzváňal už na pohreboch všetkých svojich rovesníkov. Naposledy minulú stredu, keď odišiel na večnosť jeho spolužiak Vendelín. Práve Vendeľ, ako ho volali od detstva, bol s Jonášom nerozlučný kamarát. Často Jonášovi prizvukoval: "A na pohrebe mi poriadne vyzváňaj, nie že to len tak odbavíš ledabolo. Ja ťa budem sledovať, ak mi Pánbožko povolí." Jonáš sa vždy nad týmito úsmevnými rečami ako inak pousmial a Vendeľovi sľúbil, že bude zvoniť akoby mal tridsať. Zvonár zo zatekajúcej veže totiž aj v deväťdesiatke dokáže rozozvučať svojimi zvonmi úžasnú melódiu. Zvony ho poslúchajú a v jeho rukách sa cítia ako v otcovskom náručí. Nepredbiehajú sa a s pokorou čakajú na svoju chvíľu. Jonáš si ich vycvičil ako levov v cirkusovej aréne.
Rokmi sa, bohužiaľ, aj jeho remeslo stáva nemoderné, zaostalé, nepotrebné. Okolité dediny už dávno prešli na elektrifikovaný pohon zvonov. Z rôznych dôvodov. Tým najčastejším bola absencia nových zvonárov, ktorí by sa chopili zväčša rodinnej tradície. Zvonenie je skutočne povolaním. Vyžaduje celého človeka, vyžaduje obetu i sebazápor. Jonáš by o tom vedel hovoriť celé hodiny. Ani on nemá potomka, ktorému by zveril svoje zvony. Stúpajúc do zvonice si nie raz ťažká: " Ktože ma nahradí? Kto bude ďalej viesť a vychovávať moje zvony?" S prvým ťahom zvonov sa jeho ponosy načas strácajú a on vkladá do svojich modlitieb aj prosbu za spoľahlivého a pokorného nástupcu svojho remesla. Tak rád by si už vydýchol. Aj sa mu predčasom ktorýsi mladík z dediny ponúkal, že to vyskúša, ale po troch dňoch sa už neobjavil. Darmo, zvonenie si vyžaduje celého človeka. Jonáš bude zvoniť asi až do smrti. Možno padne mŕtvy tam, v objatí svojich milovaných zvonov. V melódii, ktorá pod jeho rukami denne rástla a mohutnela. / kp /